Známi neznámi (v týchto časoch) – Eva Štofčíková
Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy. Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.
Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší…
Takmer na záver sme si nechali odpovede našej kolegyne, metodičky z Liptovského kultúrneho strediska – Evky Štofčíkovej , telom i dušou spojenej so svojím pracovným poslaním, ktoré sa stalo až vášňou a celoživotnou radosťou. Veď posúďte sami 🙂
1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?
Veru našla a na ten okamih do smrti nezabudnem. Všetko sa udialo, ako sa vraví, ako jasný blesk z neba. Chodila som do tretieho ročníka na základnej škole v Palúdzkej a išla som na obed. Z jedálne vybehla spolužiačka Marta Minarovička, chodila do vedľajšej triedy, (jej otec bol riaditeľom chýrneho hotela Jánošík) a veľmi sa ponáhľala. Tak som sa jej opýtala, kde beží.
„Na divadelný krúžok do pionierskeho domu“, odpovedala mi.
„Aj ja chcem chodiť“, vyhŕklo zo mňa.
„Tak príď a dones si 10 Kčs zápisné,“ stihla dopovedať.
Zvrtla som sa na podpätku, obed ma už nezaujímal a šprintovala som na zastávku autobusu do Jasnej. Bola som dieťa z Demänovskej doliny. Nevyrastala som ani na dedine ani v meste. Moje ihrisko bol v lete les a v zime lyžiarske zjazdovky. Celou cestou v autobuse, čiže necelú polhodinku som intenzívne rozmýšľala, kde zoberiem desať korún. Ako dieťa hlbokého socíku, nemala som pri sebe žiadne peniaze.
V tom čase Tri domky, tak sa volala konečná zastávka autobusu v Jasnej, dnes známe lyžiarske stredisko vychytenej turistickej destinácie na Slovensku, boli môj „rodný kraj – raj“. V prostrednom domčeku sme bývali v dvoch izbách s dvomi skriňami, veľmi skromne a teraz v tej chvíli mi to maximálne vyhovovalo. Mala som iba desať minút na to, aby som sa tým istým autobusom stihla vrátiť naspäť do mesta, do Mikuláša, na zápis do nového krúžku.
„Ale ešte potrebujem 10 Kčs!“, búrilo mi myseľ.
Čiže som mala len desať minút na to, aby som prehľadala vrecká otcových a mamkiných kabátov, svetrov, nohavíc v tých dvoch skriniach, lebo mi nič múdrejšie nenapadlo.
Hurá! Našla som ich! Nestihla som sa ani radovať ani výskať od vzrušenia, zletela som po schodoch a vbehla do autobusu. Hladná, ale spokojná, že mám peniaze na zápis do divadelného krúžku, kde ma možno ani nezapíšu. To mi napadlo vo chvíli, keď som siahla na kľučku a otvorila dvere do divadelnej sály v pionierskom dome.
Zrazu som sa veľmi preľakla a ledva som sa predstavila. Pani učiteľka Ruženka Jariabeková, ktorá pochádzala z Hýb (jej brat Ondriš bol už vtedy známy divadelný a filmový herec), sedela za stolom, pri nej pracovníčka PD, okolo nich deti v mojom veku, ktoré v ruke držali akési papiere. S úsmevom na perách mi podala jeden papier a kázala mi, aby som ten text prečítala. Vydrmolila som ho na jeden dych. Bola som červená od hanby ako rak. Pani učiteľka sa na mňa zadívala. Mala zvláštny zvyk, keď sa jej niečo veľmi páčilo, teda keď bola nadmieru spokojná, tak si palcom a ukazovákom ľavej ruky pomaličky a niekoľkokrát po sebe utierala pery, od kútikov do stredy brady. To chvíľku trvalo, ale mne sa to zdalo ako večnosť, kým prehovorila.
„Tá malá vranka bude tvoja postava. Už iba ty si nám tu chýbala“.
Deväť rokov som hrávala divadlo pod jej vedením v kolektíve, ktorý si dal meno DDS Slniečko a získal nejedno ocenenie aj v súťažných prehliadkach, dokonca aj ja za herecký výkon. Práve ona ovplyvnila moje budúce profesijné smerovanie a zásadným spôsobom vstúpila do môjho života.
2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?
Oj, moja odpoveď bude veľmi stručná. Dúfam, že ju nosím – a dosť hlboko – a dúfam, že o ňu nikdy neprídem. Určite tušíte, na čo myslím. Akákoľvek činnosť, ak má byť prínosom ako pre toho, kto ju vykonáva a rovnako tak aj pre ostatných, komu je určená, musí byť zanietením duše a stane sa poslaním. A toho sa už len tak ľahko nezbavíte! Raz som sa vyjadrila, že neviem či je to dar, alebo prekliatie?…
3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?
Čo to je? Teraz ste ma zaskočili touto otázkou. Je pravdou, že každá herečka, aj tá, ktorá hrá strigu, chce byť na javisku vždy len krásna. Herci radi nosia krásne róby a tešia sa tomu, keď sa môžu pohybovať na scéne, ktorá je nielen funkčná a dramatická, ale aj krásna.
Krásne predstavenia sú zvyčajne poplatné divákom, ktorí sa najradšej zabávajú, alebo pozerajú na krásne scény v štýle Jakubiskovej Perinbaby.
Ja sa pohybujem medzi ochotníkmi, kde sú podmienky na ich divadelnú tvorbu veľmi jednoduché a skromné. Často, ako sa hovorí, „varia“ len z toho, čo majú vo vlastnej „kuchyni“. Niekedy z toho vzniká akási scénografická „nečistota“ alebo až „guláš“, ale aj napriek tomu ma veľmi poteší, keď vidím a cítim, že sú odovzdaní divadlu a ich predstavenia sú pravdivé.
Pravda na javisku je pre mňa viac ako krása. Avšak ani jedného nie je dosť. V súčasnosti sa viac stretávame s opakom, bohužiaľ aj na javisku, čo je dôsledok toho, ako žijeme. Zašpinili sme si životné prostredie. Odborníci tvrdia, že sme si tým nainfikovali aj svoje vlastné vnútro tela. Znečistili sme si vnútorné orgány a sme chorí. Pravdepodobne to má vplyv aj na naše myslenie a konanie. Vzťahy medzi ľuďmi sú zlé. Čiže na rovinu si povedzme, nie sme dobrí. Prepáčte, že takto filozofujem. Ale okrem toho, že ma to baví, kedysi – za oných študijných čias na filozofickej fakulte v Prešove, okrem toho, že ma bavilo hrávať divadlo u Karola Horáka, ma veľmi bavila aj filozofia a dišputy na akúkoľvek tému. Keďže nemám svoju vlastnú divadelnú krásu, o ktorej by som vám porozprávala, tak svoju odpoveď ukončím filozofickým názorom Platóna, ktorý stotožňuje krásu s dobrom a pravdou, súhra týchto troch vytvára harmóniu. Len to, čo je harmonicky krásne, je samo osebe nemenné a čisté. A práve po tom túžim aj ja vo svojom živote, ako aj v práci osvetárky a pokiaľ sa to objaví aj na javisku v divadle, nebudem mať nič proti, naopak – budem šťastná.
4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?
Byť trpezlivá, počúvať, rešpektovať … myslím si, že sú to všetko bežné ľudské vlastnosti, ktoré získame postupom času ako starneme, keď získame viac skúseností možno aj zmúdrieme, či naopak ohlúpneme a staneme sa ohľaduplnejší lebo už nevládzeme … Z tvrdohlavých a namyslených začínajúcich divadelníkov sa stanú pokorní a trpezliví harcovníci. Nemyslím si, že by mi práve divadlo dalo výraznú a či dôležitú príučku, ktorá by zásadne zmenila moje postoje a názory. Ale ako som už na začiatku uviedla, prostredníctvom skúseností a aj vlastného životného osudu, som prišla na to, že nie všetko v živote sa dá dokázať, tak ako o tom snívame a ako si to predstavujeme. Keď som začínala s režijnou prácou v súbore Scéna a potom v divadle Bodea, bola som presvedčená, že tvrdenie (vraj to bola zásada Petra Scherhaufera) – v divadle neexistuje slovo nedá sa, je absolútna pravda a tej som sa snažila držať. Boli časy, keď som ako metodička, nekompromisne a tvrdo išla za svojím cieľom. Získala som si tým povesť veľmi prísnej a kritickej osoby. Dokonca moja ohlásená prítomnosť na skúškach či predstaveniach v ochotníckych súboroch vyvolávala strach. Za posledné roky som veľmi poľavila zo svojich zásad.
5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?
Mňa? Určite v záhrade alebo na poli, ako trhám burinu, hrabem sa v zemi, pri fyzickej práci, ktorá mi pomáha zbaviť sa stresu, zabudnúť na všetko negatívne a problematické, ktoré nemá nič spoločné s divadlom a umením ako takým, ale vždy sa vám pripletie pod nohy a do cesty ako poleno, do ktorého by ste najradšej kopli, ibaže to nie je možné, lebo si zlomíte palec alebo celú nohu. To nemá zmysel. Ak ho chcete prekročiť, tak vám to nedovolí vaše svedomie. Musím sa pekne zohnúť a preložiť ho na iné miesto, kde nebude nikomu zavadzať. A to je ten najväčší problém! Kde nájsť také miesto? Pri tvrdej drine na poli aj na ten najťažší problém zabudnem a potom paradoxne zrazu zmizne, alebo sa sám vyrieši.
Moja mamka tvrdí, že som mala ísť na poľnohospodársku školu a pracovať na družstve. Rada pracujem v sade a starám sa o stromy, rada pracujem v skleníku a pestujem paradajky, papriku a uhorky. Veľké potešenie mi prinášajú aj kvety a kríky, keď kvitnú a vidím ako rastú do krásy. Nuž ale to všetko je spojené aj s množstvom práce od jari do jesene. Takže ak nie som v divadle, hľadajte ma v záhrade.
Predpokladám, že celkom inak ste to mysleli v tejto otázke.
Pôvodne som chcela byť maliarka na voľnej nohe. Presnejšie povedané maliarka obrazov a nie natieračka bytových stien. Veľmi vážne som sa tým zaoberala na výtvarnom krúžku v ZUŠke v II. cykle, keď som už bola na Hodžovom gymnáziu.
Ibaže stále som robila aj divadlo, ale už nie pod vedením pani učiteľky Jariabekovej. Už som sa pokúšala aj o vlastnú réžiu a mala som vlastný divadelný súbor na škole a celkom sa nám darilo. V súťaži malých javiskových foriem sme sa dostali s hrou (vlastnou dramatizáciou poviedky K. Čapka Válka s mloky) na celoštátnu prehliadku do Popradu.
Vo chvíli, keď som sa musela rozhodnúť a jednoznačne odpovedať na otázku, či výtvarné umenie alebo divadlo, som zvolila odpoveď divadlo. Myslím si, že môj učiteľ Janko Brezina bol sklamaný. Možno osudová chyba (7x som sa uchádzala o prijatie na réžiu) a možno nie. Nakoniec som sa stala osvetárkou.
Som narodená v znamení Váh a nám je predurčené osvetárske poslanie. Osudu sa človek nevyhne.
Ale aj napriek tomu aj výtvarné umenie je moja veľká láska. Síce nemaľujem obrazy, teraz sa uspokojím aj s natieraním stien v izbách, alebo okien a dvier a so všetkým, čo si žiada renováciu. Keby sa dalo, najradšej by som si všetko v domácnosti ale aj mimo nej, v záhrade, v humne a na dvore vytvorila a zmajstrovala sama. Ibaže na to nie je dostatok času a prostriedkov a z toho je viac ako jasné, prečo už vyše 20 rokov som stále verná osvete.