OBRAZY /HRANICE V NÁS/

NÁZOV VÝSTAVY: Obrazy – hranice v nás

TERMÍN KONANIA: 22.11. – 27.12.2022

MIESTO KONANIA: Slovenské komorné divadlo – foyer Štúdia

Autor projektu: Radoslav Pančík

Lektori: Katarína Škamlová, Zdeno Ziman

Architektúra: Katarína Škamlová, Adam Galko

Grafický dizajn:  Ivana Vicena

Hlavný organizátor: Turčianska galéria v Martine

Spoluorganizátori:  Slovenské komorné divadlo a  Turčianske kultúrne stredisko v Martine

Projekt je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR a spolufinancovaný s podporou Žilinského samosprávneho kraja.

Radoslav Pančík
Projektom „OBRAZY“ otvárame témy života psychicky chorých ľudí, ich obrazov, predstáv  a osudov. Cez vizuálne umenie dávame možnosť osobného vyjadrenia pacientov, prinášame nové témy. Jedným z hlavných zámerov projektu je búranie tabu v otázke psychických chorôb, tiež stieranie hraníc, ktoré sa dlhé roky vytvárali medzi „zdravými“ a psychicky chorými ľuďmi, odstraňovanie predsudkov a vedenie k tolerancii. Tvorivé aktivity napomáhajú pacientom v dôvere v seba samých, v svoje schopnosti a možnosti, prekonávajú pomyselné „HRANICE V NÁS“, ktoré sú ústrednou témou aktuálneho ročníka.

 Zdeno Ziman:
„Keď sa povie slovo hranica, tak si každý z nás predstaví vysoký a pevný múr, cez ktorý sa nedá prejsť. Ale tá hranica mysle je len pomyslená čiara, ktorá oddeľuje dva svety a je veľmi ľahké ju prekročiť. A preto sme sa tento rok bližšie pozreli, ako ju dokážu zobraziť pacienti v OBRAZOCH. Do svojho vnútra nahliadli pomocou OKA, s ktorým dokázali vyselektovať dobro a zlo v ich mysliach, a tak si uvedomiť hranicu, ktorá ich oddeľuje. Pomocou TIEŇOHRY sme mohli zachytiť OBRAZY ich myšlienok.„  

 Katarína Škamlová:
„Hranica je pre mňa všetko to, čo ohraničuje mňa pred všetkým ostatným. Ohraničuje ma moje vlastné telo, ohraničuje ma moja vedomosť, skúsenosť, spomienka, všetko to, čo telo pozná, zažíva, čo poznalo, zažilo, ale aj to, čo si predstavuje v ďalších dňoch, týždňoch, mesiacoch či rokoch. Každý si nosí v svojom tele príbehy, ktoré nás odlišujú od príbehov tých ostatných. Naše príbehy nám vytvárajú vlastnú „vnútornú“ hranicu. Sme limitovaní nie len našou vlastnou predstavou o sebe samom, ale aj telom, ktoré časom starne. Kto som? Čo mám rád*a? Čo som zažil*a? Čo prežívam teraz a čo chcem prežívať potom? Aj tieto i iné otázky som sa snažila klásť pacientom z psychiatrickej liečebne v Sučanoch, ktorí svojou tvorbou odpovedali. Ďakujem im za prejavenú dôveru, snahu a odhodlanie znázorniť svoje životy a hranice s tým spojené. Aj toto je cesta za poznaním našej hranice, pretože okrem tých, ktoré poznáme ako hranice, ktoré nechceme a nemáme prekračovať, existujú aj tie, ktoré naopak prekračovať treba!“