Celoštátna výstava AMFO 2024
VÝSKUM, POKROK, EXPERIMENT
Nedávno som sa v knihe Lucie Moholy Sto let fotografie dostala k téze, že amatérska fotografia v porovnaní s profesionálnou tu bola prvá. Respektíve, funguje vždy paralelne s profesionálnou, aj keď niekedy môžeme mať pocit, že v určitom období je amatérska fotografia v úzadí. Pre samotné rozšírenie tejto úvahy si dovolím načrtnúť niekoľko ďalších rovín, paralel, ktoré úzko súvisia s dejinami fotografie, ako aj so súčasnou fotografiou – teda aj našou súťažou AMFO 2024.
Dagerotypia bola patentovaná ako prvá prakticky používaná metóda v roku 1839 a následne v roku 1841 to bola talbotypia/kalotypia. Každá z nich mala určité výhody aj nevýhody, ktoré umožňovali ich používanie a preferencie pri výbere. S určitosťou tiež vieme, že obe metódy sú považované za vynálezy. Stojí za nimi séria zlepšovaní, pokusov, objavov, skúšok, roky experimentov, ustaľovaní papiera. Spektrum, kde boli fotografie v začiatkoch používané, začalo byť relatívne široké. Spočiatku však fotografia bola hlavne nástrojom pre iné médiá, umenia – maľby, kresby, dokonca aj sochy. Viacerí jej prívrženci či nadšenci si boli vedomí jej sily a usilovali sa ju využiť na vedecké účely. Francúzsky fotograf, karikaturista, žurnalista, novelista, jeden z najlepších portrétnych fotografov 19. storočia Félix Nadar investoval všetky svoje peniaze na stavbu balónu, aby sa mu ako prvému podarilo fotografovať krajinu z vrchu (1858), a tak položiť základy leteckej fotografie na rôzne vzdelávacie účely, pre geografiu, kartografiu, kriminalistiku, meteorológiu, antropológiu atď. Vznikali napríklad dagerotypie – prvé, ktoré sa okrem portrétovania osôb pokúšali zachytiť Mesiac (40. roky 19. storočia), a o pár rokov neskôr (1847) bol vyfotografovaný blesk či zatmenie slnka. Niektoré dobové dagerotypie boli tónované zlatom, iné kolorované viacfarebne, aby pôsobili viac „živo“ a realisticky. Talbotypie vznikali v ateliéroch horných poschodí domov či na záhradách, ich exponovaním na slnku vznikali akoby fotografické kresby s atmosférickým, menej kontrastným, rozpitejším obrazom, umožňovali kopírovať štruktúry kvetín, rastlín z herbára, prírody.
Dejiny fotografie a dejiny vedy, rovnako ako dejiny amatérskej a profesionálnej fotografie sú tak od začiatku relatívne úzko prepojené a kreujú sa už skoro 200 rokov spoločne. Vedci a fotografi, respektíve fotografujúci majú moc, ktorou prinášajú progres a zároveň vedia upozorňovať celospoločensky. Dnes vstupuje do tejto zóny aj umelá inteligencia a tí, čo ju ovládajú. Čím viac vieme o týchto disciplínach, ale aj možnostiach, tým väčšiu šancu máme porozumieť príbehom a informáciám. Ich štúdiu by sme sa mali venovať a mali by sme ich vedieť správnym smerom používať a integrovať do tvorby.
Skoro o 200 rokov neskôr od objavu fotografie, takmer 100 rokov od vydania knihy Lucie Moholy sa nám spomínané východiská, špecifiká a vlastnosti fotografie objavovali aj v súťaži AMFO 2024. Celoslovenské kolo prinieslo absolútne dominantnú kategóriu experimentu. Tematicky sa autori približovali k spomenutým témam, ktoré mnohých zaujímajú aj dnes – vesmír, príroda, bytie, ľahkosť žitia, bytia v rodine, človek a jeho postavenie vo „svete“. Nechýbali pokusy, fotografie, portréty generované umelou inteligenciou (Petra „Blessin“ Gajdošová). Niektorí tvorcovia (menovite Katarína Hudecová, Zuzana Kolejáková, Iva Liptáková) cielene používajú fotografiu na hravé otázky o tom, čo možno vidieť a čomu veriť, spochybňujú nás. Využívajú rôzne metódy spracovania, menia svetelné scény, tvoria koláž, digitálnu aj klasickú, retušujú, dekomponujú. Osobitne Dominika Galdúnová, ktorá je ocenená vo viacerých kategóriách, priniesla viaceré hravé fotografie, sériu Hranice či diptych s názvom Sen, kde využila napríklad techniku skenovania. Spomeniem ešte, že nás v porote milo prekvapili ďalšie silné diptychy. Ide o dvojice od Mariána Závackého, Adama Grossa, Miroslavy Tkáčovej, Martina Tomášku či Michaely Brutovskej, ktorí nám rafinovaným spôsobom v čiernobielych fotografiách prestavili svoje majstrovstvo použitia vizuálnej skratky.
Dôležitú úlohu okrem procesu zohráva vo fotografii veda, čiže výskum, pokrok a znova experiment. Viktória Jenisová svojím osobitým súborom Pokus prináša na prvý pohľad technicky veľmi dobre zvládnuté fotografie, ktoré sa sústreďujú na zaznamenávanie experimentu. Nie však výtvarného, ale vedeckého, skúma jav metamorfózy. Výsledok zaznamenaný fotografiou – tretia fotografia cyklu – je ružová penová socha, ktorá by sama osebe vlastne mohla byť dielom. Jej fotografie oscilujú na hranici zátišia, reportáže a reprodukcie diela a nesú v sebe atribúty spochybňujúce samotnú fotografiu. Ide teda o záznam z pokusu? Zachytenie sochy, diela vedca či samotnú digitálnu alebo vytlačenú fotografiu?
Naozaj pozitívne je, že viacerým dlhoročným prispievateľom, ako Filip Pavlac, Zdeno Ziman, Lea Pastún, Sláva Sedlačíková, a ďalším sa darí umiestňovať aj v iných fotografických súťažiach nielen na Slovensku. Bola by som preto rada, keby AMFO autorom dodalo sebadôveru v ich ďalšej tvorbe a keby vnímali nielen možnosti, ktoré im súťaž AMFO ponúka, ale nebáli sa tvoriť aj samostatné či kolektívne výstavy, autorské knihy a iné prezentácie.
Lenka L. Lukačovičová, predsedníčka poroty