Umelecké slovo a ZPOZ

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Dnes sa s vami podelíme o postrehy Mariána Čupku, vyštudovaného choreografa, tanečníka, speváka, muzikanta, no najmä hrdého Šumiačana.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14080/176663

 1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Príroda sa prebudila, a tak bolo potrebné ošetriť stromy, pripraviť skalku a pritom nezabudnúť hrať na hudobné nástroje.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Každá rastlinka má svoj čas, kedy začne rásť. Tak ich pozorujem – tak ako jarné hniezdenie vtáctva, ako aj ich spev.

3, Čo je pre Vás krása?

Krásno je pre mňa pestrofarebnosť lúčnych kvetov. A pracovitosť včielok, ktoré sa starajú, aby bola príroda plodná.

4, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Osveta je učenie iných. Generácie si odovzdávajú informácie navzájom už stáročia a preto sa toho tak veľa uchovalo.

5, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Je mnoho tradícií a všetky majú svoj význam v danom čase. Jedna z nich je dokonči začatú robotu v deň jej začatia.

6, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Ozdravením je pre mňa stretnúť človeka, porozprávať sa s ním a to dobré si vziať za svoje.

(môže to byť i pieseň…)

7, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Nemohol by som žiť bez lásky. Lásky, ktorá je opätovaná.

8, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Javor, lebo bez zásahu človeka krásne symetricky rastie. Žerucha, lebo hoci je trochu horká, vie liečiť.

9, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Mamy sú ochrankyne a pre dieťa by urobili všetko ako vtáčia matka. Možno preto jedno jedlo, ktoré nám mamka varievala, sa volá VTÁČIE MLIEKO. Ale moje naj jedlo je jednoduché: chlieb a slanina.

Milí naši priaznivci, pripravili sme pre vás sériu krátkych rozhovorov so zaujímavými, známymi ľuďmi. Oslovili sme našich kamarátov, známych, spolupracovníkov a radi by sme vám aj týmto spôsobom sprostredkovali známe osobnosti z trochu inej strany, ako ich bežne poznáme. Položili sme im zopár zdanlivo jednoduchých otázok.

Ako prvý nám odpovedal Martin Geišberg, vyštudovaný dramaturg, hudobník, inštrumentalista, spevák, poetická a priateľská duša…

1, Čím sa v týchto dňoch zaoberáte?

Pracujem na záhrade a okolo domu. Máme prenajatý dom s veľkým pozemkom, tak sme sa pustili do sadenia. Okrem toho opravujem a zachraňujem staré senníky, reštaurujem zhrdzavené nástroje, snažím sa využívať a zrecyklovať, čo najviac vecí okolo nás. Bývam veľmi často príjemne unavený a nesmierne ma to baví.

2, Príroda sa na jar prebúdza – čo ste z nej zavnímali Vy? 

Tohtoročnú jar som s údivom pozoroval ako malé dieťa. Neuveriteľná sila, ktorá sa opäť prebudila a zavoňala, až sa z toho točí hlava. Sila života prítomná na každom malom kúsku, ktorému venujem pozornosť, je dokonalá. Pri tomto pohľade cítim, ako je človek stratený vo svojom emočnom a myšlienkovom svete. Príroda je naša Matka a keď ju počúvame, môžeme v jej múdrosti objaviť pokoj a silu.

3, Turčianske kultúrne stredisko je bývalé Osvetové stredisko. Čo si predstavujete pod pojmom OSVETA?

Osveta môže mať veľa podôb. Záleží na tom, čo s skutočnosti reprezentuje. V dnešnom zhluku informácii, by nás mohla naviesť, ako v nich nájsť to, čo nám pomôže byť uvedomelejší ku svojmu vnútornému svetu, zušľachťovať ho a vedieť sa o neho starať tak, aby bol prínosom pre okolie a ostatné živé bytosti. Osveta môže uchovávať aj dobrú pamäť, pretože skúsenosť je málo prenosná a my by sme si mali pamätať odkiaľ a ako sme sem na toto miesto prišli.

4, Súčasťou našich životov sú aj tradície. Máte nejakú srdcu blízku tradíciu z rodiny, prípadne z oblasti, kde ste vyrastali, ktorú dodržujete?  

Tradíciu vnímam opäť ako možnosť precítiť niečo, čo sa už opakuje natoľko, že sa z toho stáva obyčaj. Tak, ako so všetkým, môžu mať pre nás uzdravujúci, povznášajúci a hlavne upokojujúci charakter, pokiaľ je to múdrosť, ktorá obstojí v skúške času. Naopak, môže nás držať v niektorých skostnatených názoroch, ktoré nás spomaľujú v tejto prirýchlej dobe. Pre mňa sú tradíciou aj takzvané nepísané dohody. Je to niečo, čo formuje náš charakter a morálku. V jednoduchosti, tradíciou môže byť aj pálenie moreny, zároveň aj lov veľrýb v Japonsku.

5, Čo na Vás pôsobí ozdravujúco, alebo čo robíte, keď sa necítite dobre? Podeľte sa s „babskou radou“ 🙂

Najozdravujúcejší moment je, keď v niektorých chvíľach nič nechcem, po ničom netúžim, nikam nechcem ísť, s nikým sa nepotrebujem stretnúť, nepotrebujem nič urobiť ani nič na sebe zlepšiť.

Keď nepotrebujem meniť tento svet a ľudí a súvislosti v ňom. Zmierenie.

6, Bez čoho by ste nevedeli byť, alebo len veľmi ťažko?

Na to sa mi ani nechce myslieť. 🙂

7, Obľúbený strom, bylinka, kvet?

Tak toto by bol široký zoznam, pretože neexistuje pre mňa neobľúbený strom bylinka ako aj kvet. Tu by som vedel hovoriť veľa. Napríklad, keď vás pustí na vrchol dvestoročná jedľa a vy v tej obrovskej výške cítite pocit o ktorom som už písal….

8, Máte „zázračné jedlo od mamičky“ na zaháňanie svetabôľu?

Zeleninový vývar, čerstvo upečený domáci chlieb, alebo zemiak vytiahnutý z pahreby ohňa, pri ktorom ste zažili svitanie a dobrú spoločnosť.

V týchto dňoch si pripomíname 160. výročie narodenia Martina Kukučína, vlastným menom Mateja Bencúra, popredného predstaviteľa prózy slovenského literárneho realizmu s mimoriadnym rozprávačským talentom.

Martin Kukučín už od prvých prác smeroval k novému stupňu vo vývine slovenskej realistickej prózy. Aktívne pracoval v mnohých organizáciách, bol členom Českej akadémie vied a umení. Jeho literárna tvorba presiahla rámec národnej literatúry a bola preložená do viacerých jazykov. Niektoré diela boli zdramatizované a sfilmované.
Napriek dobrodružnému štýlu života, ktorý prežil v rôznych častiach sveta, hlavným inšpiračným zdrojom zostala preňho rázovitá slovenská dedina.

Prozaická tvorba Martina Kukučína pôsobila v osemdesiatych rokoch 19. storočia v slovenskej literatúre priam priekopnícky. Kukučín nadviazal na okrajové formy slovenskej prózy publicistickej povahy (cestopisy, besednice, anekdoty), zamerané na reprodukciu detailov života a zdôrazňujúce jazykovú zložku, v ktorej sa uplatňovala hovorová reč, a vytvoril vývinovo progresívnu líniu slovenskej prózy.
Život dedinského človeka v jeho každodennej i sviatočnej podobe pretvoril Kukučín na suverénnu tému „vysokej“ literatúry, do slovenskej prózy vniesol presvedčivé literárne postupy. Hovorovú slovenčinu povýšil na literárny jazyk prijímaný širokou verejnosťou.
I keď pochádzal zo sedliackej rodiny, vyrastal v sofistikovanom prostredí čulých kultúrnych a pedagogických aktivít. V Jasenovej pôsobili počas Kukučínových chlapčenských rokov také osobnosti ako Ctibor Zoch, predstaviteľ štúrovskej generácie, alebo Ján Kožehuba, pedagóg a autor slovenských učebníc.
Po absolvovaní stredoškolských štúdií na slovenskom gymnáziu v Revúcej, v Turčianskom Sv. Martine, Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom sa mladý Matej Bencúr vrátil do rodnej dediny, kde v rokoch 1878 — 1884 pôsobil ako učiteľ. Učiteľské povolanie ho však neuspokojovalo, navyše sa svojmu rodisku postupne odcudzoval.

Práve v tomto období začínajú vznikať jeho prvé prozaické práce ovplyvnené spočiatku konvenciami sentimentálnej a romantizujúcej literatúry, skoro sa však priklonil k folkloristicko-dokumentárnej línii dobovej literatúry. V týchto poviedkach (Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody, Hajtman, Obecné trampoty), ktoré sa sústredili na drobnokresbu postáv a prostredia podloženú osobnou skúsenosťou, sa prejavilo Kukučínovo štylistické a rozprávačské umenie.
Po maturite v Šoproni od roku 1885 študoval medicínu v Prahe, kde sa aktívne zúčastňoval činnosti kultúrneho spolku slovenských študentov Detvan (dva roky bol jeho predsedom).      V tomto prostredí sa oboznámil s aktuálnymi myšlienkovými trendmi, ako boli tolstojizmus, darwinizmus, pozitivizmus, rovnako sa zapájal i do dobových diskusií o realizme v literatúre a umení.
Ešte pred začiatkom jeho pražského pobytu Kukučín napísal umelecky zrelé poviedky — poviedku Z teplého hniezda, román Rysavá jalovica, poviedku Neprebudený, poviedku Veľkou lyžicou, v ktorých sú veľmi zreteľné základné črty jeho autorského rukopisu: sústredenie na detailnú charakterovú a psychologickú kresbu, odmietnutie rozsiahlych sujetových kompozícií v prospech krátkych žánrov, ktoré efektívnejšie dokážu zachytiť detaily života, nový typ rozprávača určujúci spôsob i atmosféru rozprávania.
V poviedkach sa stretávame aj s Kukučínovým typickým harmonizujúcim pohľadom na vzťahy človeka, jeho prostredia a tradície, ktorý však nie je výrazom jeho láskavého a nekonfliktného postoja k dedinskému životu, ako sa traduje v učebniciach, ale vychádza z presvedčenia, že život je riadený samo-regulatívnymi silami.
Vo svojich vrcholných poviedkach – Keď báčik z Chochoľova umrie…, Na podkonickom bále, Dies irae z obdobia rokov 1893 — 1894, prechádza Kukučín od zobrazovania dedinského života v jeho každodennosti k riešeniu zložitejších spoločenských a mravných problémov, hľadá vhodnejšie výrazové prostriedky na úrovni kompozície, do textov sa pomaly vkráda skepsa a disharmónia.

Po ukončení medicíny a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko, 1893-1906). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr, v roku 1904, aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896 – 1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril.
V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky do Čile. V Santiagu úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky a koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár. Stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa „Mateja Bencura“ je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici.
Hoci vo svojich prózach siahal po miestnych námetoch, jeho tvorivé metódy sa však nezmenili. Po niekoľkých prózach, a cestopise Prechádzky po Patagónii, vznikol Kukučínov román Dom v stráni (1903 — 1904), zachytávajúci nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech pre okolnosti, ktoré autor interpretuje ako prirodzené (tradícia, stavovské rozdiely), ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva.

Počas pobytu v Čile pracoval Kukučín na románe Mať volá, ktorý definitívne dopracoval po svojom návrate do Európy v roku 1922. Ani zmenené pomery po vzniku Československej republiky ho nedokázali presvedčiť, aby sa vrátil domov, a natrvalo sa usadil v Chorvátsku.
Po roku 1918 tak bolo obdobie Kukučínovej tvorby poznamenané zmenou charakteru jeho literárnej metódy. V rozsiahlych prozaických textoch — historických románoch zo štúrovského obdobia Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (oba vyšli až po jeho smrti v 1929) prevládla skôr reflexívnosť, monologickosť, intelektuálny prístup k realite, snaha prezentovať svoje filozofické úvahy o osude národa či ľudstva. Popri niekoľkých kratších novelách ide o posledné práce Martina Kukučína, ktorými si však už v nových literárnych pomeroch nezískal väčší ohlas.

Kukučín bol taktiež autorom niekoľkých divadelných hier, v kontexte slovenskej literatúry však ide len okrajovú záležitosť. Svojimi názormi niekoľkokrát podnetne zasiahol do súdobého literárneho života, napríklad príspevkom do diskusie o Šoltésovej románe Proti prúdu, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia poukázala na dobové tendencie v slovenskej próze.

V rokoch 1922 – 1924 žil Martin Kukučín opäť na Slovensku, nasledujúce 2 roky zas väčšinou v Chorvátsku. Na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Chorvátsku. O dva roky nato zomrel v slavónskom Pakraci v náručí svojej manželky Perice.
Pochovaný bol dočasne v Záhrebe, v roku 1928 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra. 1928. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov. Zomrela 7. augusta 1971 ako 93-ročná a je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne v Martine.