Kultúra z domu

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy. Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Jesennú tému venovanú divadlu sme sa rozhodli uzavrieť turčianskymi divadelnými ochotníkmi, ktorí nám poskytli rýchle rozhovory 🙂

Ján Černák, divadlo Lipovec : 

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“? Divadelné predstavenie Coriolanus v Slovenskom komornom divadle

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?  V bežnom živote si nosím nevyhnutnosť sledovať divadelné predstavenia nadriadených v ich tragikomédiách

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …? Divadlo DISK z Trnavy
4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili? Toleranciu a pochopenie ľudí
5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? V galérii pri obrazoch

Branko z VODY Vrútky :

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ? Javisko ako také od 7 rokov, tanečne vystúpenia, ako herecké o 10 rokov neskôr od 17-tich.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote? Rovnako ako na javisku ma človek „iba“ svoj hlas, prejav a charakter, niekedy ho udáva postava v bežnom svete osobnosť.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …? Improvizácia bez prezradenia sa divákovi

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?  Žiadnu, naučil som sa vždy texty 🙂

Igor Mikula zo Znievskeho rado/sť/dajného divadla : 

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Prvý kontakt na divadelných doskách mám taký, že ma okolo roku 1989 vzali u nás v Kláštore ako záskok za chýbajúceho herca v Palárikovej hre Dobrodružstvo pri obžinkoch. Hral som ženca, museli sme na javisku spievať a  tancovať, bol som dosť drevený,

ale bral som to veľmi zodpovedne… 🙂

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote? Asi by som chcel i v bežnom živote nosiť viac radosti a eufórie, tá divadelná je neopísateľná..

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …? Divadelnou krásou je pre mňa súznenie.. Jednak medzi hercami na javisku, ale aj medzi hercom a divákom…

Vtedy si na javisku hovorím, nech to trvá večne..:-)

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili? Asi to, že v divadle neplatí, že vždy Ti všetko vyjde /chvalabohu/ a aj to,že každou reprízou musíš na javisku začínať odznova..

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? Asi by ste ma inde nenašli…. 🙂

Pavla Musilová : 

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ? Áno. A odvtedy sa snažím, aby to zažili aj iné decká.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote? Moja dcéra sa volá NaTália – čo ti poviem…

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili? Že máte vďaka divadlu možnosť nájsť ozajstných ľudí

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? U mňa presne naopak

Peter Kašík, DS „Za Váhom“ Lipovec : 

Dobrý deň!

Na úvod mi dovoľte pozdraviť všetkých divadelníkov. Od najmenšieho ochotníckeho súboru v najzastrčenejšej  dedinke až po našu prvú scénu v hlavnom meste v tomto pre divadlo tak pamätnom roku!  Divadlo si nezaslúži okolnosti za akých si pripomína svoj rok. Ale čo už zmôže… Kulisy si často nevyberáme, ale hrať treba !… Všetci divadelníci si v týchto dňoch zaslúžia o to väčšiu úctu, podporu a obdiv. A zároveň prianie: Vydržte !… Rok 2020 vojde do dejín a každý si ho v pamäti uloží podľa prežitého, videného či počutého, ale len budúcnosť ukáže aké hlboké zmeny zaseje v našich mysliach… Verím, že divadlo v tejto skúške obstojí, že nestratí svojich priaznivcov. Naopak, že si získa nových…

Sám patrím k dlhoročným priateľom divadla, ako ochotník som začínal koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia v trápne insitnej agitke zameranej na pranierovanie alkoholizmu v dedinskom prostredí.  Aj keď to nebola práve  „Divadelná krása“, ochotníčenie sa mi dostalo pod kožu a je tam doteraz… Napriek tomu necítim potrebu  čokoľvek divadelné ťahať do bežného života. Pretože bežný život je často jedno veľké divadlo… A dáva nám lekcie. Je na každom z nás, čo si z nich odnesieme. …Všetci sme tak trochu herci.

Prajem veľa šťastia, zdravia a trpezlivosti !

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy. Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Takmer na záver sme si nechali odpovede našej kolegyne, metodičky z Liptovského kultúrneho strediska – Evky Štofčíkovej , telom i dušou spojenej so svojím pracovným poslaním, ktoré sa stalo až vášňou a celoživotnou radosťou. Veď posúďte sami 🙂

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ? 

Veru našla a na ten okamih do smrti nezabudnem. Všetko sa udialo, ako sa vraví, ako jasný blesk z neba. Chodila som do tretieho ročníka na základnej škole v Palúdzkej a išla som na obed. Z jedálne vybehla spolužiačka Marta Minarovička, chodila do vedľajšej triedy, (jej otec bol riaditeľom chýrneho hotela Jánošík) a veľmi sa ponáhľala. Tak som sa jej opýtala, kde beží.

„Na divadelný krúžok do pionierskeho domu“, odpovedala mi.

„Aj ja chcem chodiť“, vyhŕklo zo mňa.

„Tak príď a dones si 10 Kčs zápisné,“ stihla dopovedať.

Zvrtla som sa na podpätku, obed ma už nezaujímal a šprintovala som na zastávku autobusu do Jasnej. Bola som dieťa z Demänovskej doliny. Nevyrastala som ani na dedine ani v meste. Moje ihrisko bol v lete les a v zime lyžiarske zjazdovky. Celou cestou v autobuse, čiže necelú polhodinku som intenzívne rozmýšľala, kde zoberiem desať korún. Ako dieťa hlbokého socíku, nemala som pri sebe žiadne peniaze.

V tom čase Tri domky, tak sa volala konečná zastávka autobusu v Jasnej, dnes známe lyžiarske stredisko vychytenej turistickej destinácie na Slovensku, boli môj „rodný kraj – raj“. V prostrednom domčeku sme bývali v dvoch izbách s dvomi skriňami, veľmi skromne a teraz v tej chvíli mi to maximálne vyhovovalo. Mala som iba desať minút na to, aby som sa tým istým autobusom stihla vrátiť naspäť do mesta, do Mikuláša, na zápis do nového krúžku.

„Ale ešte potrebujem 10 Kčs!“, búrilo mi myseľ.

Čiže som mala len desať minút na to, aby som prehľadala vrecká otcových a mamkiných kabátov, svetrov, nohavíc v tých dvoch skriniach, lebo mi nič múdrejšie nenapadlo.

Hurá! Našla som ich! Nestihla som sa ani radovať ani výskať od vzrušenia, zletela som po schodoch a vbehla do autobusu. Hladná, ale spokojná, že mám peniaze na zápis do divadelného krúžku, kde ma možno ani nezapíšu. To mi napadlo vo chvíli, keď som siahla na kľučku a otvorila dvere do divadelnej sály v pionierskom dome.

Zrazu som sa veľmi preľakla a ledva som sa predstavila. Pani učiteľka Ruženka Jariabeková, ktorá pochádzala z Hýb (jej brat Ondriš bol už vtedy známy divadelný a filmový herec), sedela za stolom, pri nej pracovníčka PD, okolo nich deti v mojom veku, ktoré v ruke držali akési papiere. S úsmevom na perách mi podala jeden papier a kázala mi, aby som ten text prečítala. Vydrmolila som ho na jeden dych. Bola som červená od hanby ako rak. Pani učiteľka sa na mňa zadívala. Mala zvláštny zvyk, keď sa jej niečo veľmi páčilo, teda keď bola nadmieru spokojná, tak si palcom a ukazovákom ľavej ruky pomaličky a niekoľkokrát po sebe utierala pery, od kútikov do stredy brady. To chvíľku trvalo, ale mne sa to zdalo ako večnosť, kým prehovorila.

„Tá malá vranka bude tvoja postava. Už iba ty si nám tu chýbala“.

Deväť rokov som hrávala divadlo pod jej vedením v kolektíve, ktorý si dal meno DDS Slniečko a získal nejedno ocenenie aj v súťažných prehliadkach, dokonca aj ja za herecký výkon. Práve ona ovplyvnila moje budúce profesijné smerovanie a zásadným spôsobom vstúpila do môjho života.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Oj, moja odpoveď bude veľmi stručná. Dúfam, že ju nosím – a dosť hlboko – a dúfam, že o ňu nikdy neprídem. Určite tušíte, na čo myslím. Akákoľvek činnosť, ak má byť prínosom ako pre toho, kto ju vykonáva a rovnako tak aj pre ostatných, komu je určená, musí byť zanietením duše a stane sa poslaním. A toho sa už len tak ľahko nezbavíte! Raz som sa vyjadrila, že neviem či je to dar, alebo prekliatie?…

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Čo to je? Teraz ste ma zaskočili touto otázkou. Je pravdou, že každá herečka, aj tá, ktorá hrá strigu, chce byť na javisku vždy len krásna. Herci radi nosia krásne róby a tešia sa tomu, keď sa môžu pohybovať na scéne, ktorá je nielen funkčná a dramatická, ale aj krásna.

Krásne predstavenia sú zvyčajne poplatné divákom, ktorí sa najradšej zabávajú, alebo pozerajú na krásne scény v štýle Jakubiskovej Perinbaby.

Ja sa pohybujem medzi ochotníkmi, kde sú podmienky na ich divadelnú tvorbu veľmi jednoduché a skromné. Často, ako sa hovorí, „varia“ len z toho, čo majú vo vlastnej „kuchyni“. Niekedy z toho vzniká akási scénografická „nečistota“ alebo až „guláš“, ale aj napriek tomu ma veľmi poteší, keď vidím a cítim, že sú odovzdaní divadlu a ich predstavenia sú pravdivé.

Pravda na javisku je pre mňa viac ako krása. Avšak ani jedného nie je dosť. V súčasnosti sa viac stretávame s opakom, bohužiaľ aj na javisku, čo je dôsledok toho, ako žijeme. Zašpinili sme si životné prostredie. Odborníci tvrdia, že sme si tým nainfikovali aj svoje vlastné vnútro tela. Znečistili sme si vnútorné orgány a sme chorí. Pravdepodobne to má vplyv aj na naše myslenie a konanie. Vzťahy medzi ľuďmi sú zlé. Čiže na rovinu si povedzme, nie sme dobrí. Prepáčte, že takto filozofujem. Ale okrem toho, že ma to baví, kedysi – za oných študijných čias na filozofickej fakulte v Prešove, okrem toho, že ma bavilo hrávať divadlo u Karola Horáka, ma veľmi bavila aj filozofia a dišputy na akúkoľvek tému.  Keďže nemám svoju vlastnú divadelnú krásu, o ktorej by som vám porozprávala, tak svoju odpoveď ukončím filozofickým názorom Platóna, ktorý stotožňuje krásu s dobrom a pravdou, súhra týchto troch vytvára harmóniu. Len to, čo je harmonicky krásne, je samo osebe nemenné a čisté. A práve po tom túžim aj ja vo svojom živote, ako aj v práci osvetárky a pokiaľ sa to objaví aj na javisku v divadle, nebudem mať nič proti, naopak – budem šťastná.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Byť trpezlivá, počúvať, rešpektovať … myslím si, že sú to všetko bežné ľudské vlastnosti, ktoré získame postupom času ako starneme, keď získame viac skúseností možno aj zmúdrieme, či naopak ohlúpneme a staneme sa ohľaduplnejší lebo už nevládzeme … Z tvrdohlavých a namyslených začínajúcich divadelníkov sa stanú pokorní a trpezliví harcovníci. Nemyslím si, že by mi práve divadlo dalo výraznú a či dôležitú príučku, ktorá by zásadne zmenila moje postoje a názory. Ale ako som už na začiatku uviedla, prostredníctvom skúseností a aj vlastného životného osudu, som prišla na to, že nie všetko v živote sa dá dokázať, tak ako o tom snívame a ako si to predstavujeme. Keď som začínala s režijnou prácou v súbore Scéna a potom v divadle Bodea, bola som presvedčená, že tvrdenie (vraj to bola zásada Petra Scherhaufera) – v divadle neexistuje slovo nedá sa, je absolútna pravda a tej som sa snažila držať. Boli časy, keď som ako metodička, nekompromisne a tvrdo išla za svojím cieľom. Získala som si tým povesť veľmi prísnej a kritickej osoby. Dokonca moja ohlásená prítomnosť na skúškach či predstaveniach v ochotníckych súboroch vyvolávala strach. Za posledné roky som veľmi poľavila zo svojich zásad.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

Mňa?  Určite v záhrade alebo na poli, ako trhám burinu, hrabem sa v zemi, pri fyzickej práci, ktorá mi pomáha zbaviť sa stresu, zabudnúť na všetko negatívne a problematické, ktoré nemá nič spoločné s divadlom a umením ako takým, ale vždy sa vám pripletie pod nohy a do cesty ako poleno, do ktorého by ste najradšej kopli, ibaže to nie je možné, lebo si zlomíte palec  alebo celú nohu. To nemá zmysel. Ak ho chcete prekročiť, tak vám to nedovolí vaše svedomie. Musím sa pekne zohnúť a preložiť ho na iné miesto, kde nebude nikomu zavadzať. A to je ten najväčší problém! Kde nájsť také miesto? Pri tvrdej drine na poli aj na ten najťažší problém zabudnem a potom paradoxne zrazu zmizne, alebo sa sám vyrieši.

Moja mamka tvrdí, že som mala ísť na poľnohospodársku školu a pracovať na družstve. Rada pracujem v sade a starám sa o stromy, rada pracujem v skleníku a pestujem paradajky, papriku a uhorky. Veľké potešenie mi prinášajú aj kvety a kríky, keď kvitnú a vidím ako rastú do krásy. Nuž ale to všetko je spojené aj s množstvom práce od jari do jesene. Takže ak nie som v divadle, hľadajte ma v záhrade.

Predpokladám, že celkom inak ste to mysleli v tejto otázke.

Pôvodne som chcela byť maliarka na voľnej nohe. Presnejšie povedané maliarka obrazov a nie natieračka bytových stien. Veľmi vážne som sa tým zaoberala na výtvarnom krúžku v ZUŠke v II. cykle, keď som už bola na Hodžovom gymnáziu.

Ibaže stále som robila aj divadlo, ale už nie pod vedením pani učiteľky Jariabekovej.  Už som sa pokúšala aj o vlastnú réžiu a mala som vlastný divadelný súbor na škole a celkom sa nám darilo. V súťaži malých javiskových foriem sme sa dostali s hrou (vlastnou dramatizáciou poviedky K. Čapka Válka s mloky) na celoštátnu prehliadku do Popradu.

Vo chvíli, keď som sa musela rozhodnúť a jednoznačne odpovedať na otázku, či výtvarné umenie alebo divadlo, som zvolila odpoveď divadlo. Myslím si, že môj učiteľ Janko Brezina bol sklamaný. Možno osudová chyba (7x som sa uchádzala o prijatie na réžiu) a možno nie. Nakoniec som sa stala osvetárkou.

Som narodená v znamení Váh a nám je predurčené osvetárske poslanie. Osudu sa človek nevyhne.

Ale aj napriek tomu aj výtvarné umenie je moja veľká láska. Síce nemaľujem obrazy, teraz sa uspokojím aj s natieraním stien v izbách, alebo okien a dvier a so všetkým, čo si žiada renováciu. Keby sa dalo, najradšej by som si všetko v domácnosti ale aj mimo nej, v záhrade, v humne a na dvore vytvorila a zmajstrovala sama. Ibaže na to nie je dostatok času a prostriedkov a z toho je viac ako jasné, prečo už vyše 20 rokov som stále verná osvete.

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

V dnešnom príspevku sa s nami o svoj pohľad podelil Milo Kráľ, ktorý dvakrát vyštudoval VŠMU – herectvo i filmovú réžiu. Vyrastal na Ihráči, pracovne je spojený s viacerými divadlami po celom Slovensku. V Martine bol veľmi obľúbeným hercom, taktiež pôsobil ako progresívny umelecký šéf SKD. Verejnosť si Mila Kráľa pravdepodobne spája s celoslovensky prestížnym divadelným festivalom Dotyky a spojenia (zakladajúci člen festivalu), je známy ako veľmi obetavý člen dramaturgickej rady „Dotykov“. Mnohí však možno netušia, že Milo Kráľ stojí autorsky aj za zvučkou Dotykov a spojení. Jeho nezameniteľný príjemný hlas počujeme často zo Slovenského rozhlasu a z mnohých dabingov.

Milo Kráľ je v neposlednom rade aj autorom scénickej hudby, skvelým muzikantom, ktorý má aj vlastnú kapelu MILO KRÁĽ BAND –  či výborným volejbalistom. 🙂

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Neboli to dosky a určite neznamenali svet. Bol to školský dvor, na ktorom som so svojimi kamarátmi naskúšal vlastnú rozprávku, asi nejaký kompilát zo všetkých možných rozprávok, čo som videl, už si to presne nepamätám. Viem len, že sme za to vyberali po korune ako vstupné – za socíku! Mal som 11, tak asi vtedy to bolo prvýkrát.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Ak, tak jedine masku. Len neviem akú, to sa vždy ukáže až časom. Lebo aj maska tragéda sa s odstupom času javí smiešna a naopak. A inak by som často mal rád aj v živote medzi sebou a zvyškom sveta divadelnú rampu, tz. odstup. V tomto čase korony mi je našťastie dopriaty. 🙂

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Tak už veľmi neviem, čo by som mal k tomu dodať. Pre mňa je to práca, a keď z nej občas vznikne niečo zaujímavé, hodnotné, dajme tomu aj krásne, cítim sa lepšie a som náchylný na chvíľku uveriť, že to má aj nejaký zmysel. A vtedy je to veľmi príjemný sebaklam.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Tých lekcií je viac, napríklad: z divadla nevyžiješ; úspech sa neodpúšťa; divadlo nie je život a život nie je divadlo; keď už robíš na scéne blbca zo seba, nerob ho aj z autora; nechaj si svoje role pre seba a nenos si ich do života. Stačí?

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?

Ono, ja už ani veľmi súčasťou divadelného sveta nie som, takže ma teraz skôr nájdete v rozhlase, v telke, pri filmovačke alebo niekde na koncerte s kapelou. A som rád, že to tak je.

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy. Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Na sklonku októbra sme s našimi otázkami oslovili aj Zuzanu Palenčíkovú, spájanú najmä s populárnym festivalom Dotyky a spojenia. Je to však práve Zuzka Palenčíková, ktorá stojí dramaturgicky aj za inscenáciou SKD „A budeme si šepkať“. Inscenáciu tvorí mozaika prevažne autobiografických textov štyroch charizmatických žien slovenskej literatúry. Téma ženstva a materstva akosi vystupuje do popredia a rezonuje v Zuzaninom osobnom i pracovnom živote. Minulý rok tak vďaka spolupráci Turčianskeho kultúrneho strediska so Základnou umeleckou školou na Mudroňovej ulici a Zuzanou Palenčíkovou (autorkou a dramaturgičkou), režijne s Pavlou Musilovou, uzrela svetlo sveta ďalšia zaujímavá inscenácia : „Proti prúdu“ – zachytávajúca život Eleny Maróthy Šoltésovej.

https://myturiec.sme.sk/c/22288930/v-barmuseu-bola-premiera-hry-o-vynimocnej-zene.html#storm_gallery_147478

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Nespomínam si konkrétne na prvý kontakt. Bolo to jednoducho martinské divadlo, vtedy ešte Divadlo Slovenského národného povstania a inscenácie ako Dotyky a spojenia, Baal, Čakanie na Bohoša, Bláznove zápisky – vtedy som si prvýkrát uvedomila, aké môže mať divadlo silu.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Ani nie. Nechcem, aby bol môj život divadlo. Nerada na seba upozorňujem výzorom. Ale teraz mi napadá, že máme v žilinskom divadle inscenáciu hry Miklósa Forgácsa Bezzubatá, kde herci nosia čierne rúška. A rúško nosím aj v bežnom živote (nie to z tej inscenácie 😊) a považujem to za jedno z najmenej bolestivých a veľmi účinných opatrení.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Divadelná krása pre mňa neznamená výpravnú inscenáciu či drahé kostýmy. Divadelnú krásu meriam skôr intenzitou zážitku. Preferujem minimalistické koncepty. Keď sa snúbi vizuálna s textovou, performatívnou a hudobnou zložkou. Keď po predstavení stratím dych.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Váhu slova.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?

Páči sa mi učiteľovanie alebo permakultúrne pestovanie, papranie sa v hline.

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Na októbrovú tému sme sa rozprávali s Michalom Lošonským – architektom a scénografom, pedagógom divadelnej fakulty VŠMU.  Vo svete neprofesionálneho divadla si ho mnohí spájajú s Turčianskym javiskom či Scénickou žatvou – ako porotcu s láskavou, konštruktívnou kritikou. V profesionálnom svete je Michal Lošonský človekom, ktorý sa v slovenskej (nielen) divadelnej kultúre pohybuje veľmi intenzívne. Je umelecky cítiaci, mladý kreatívny profesionál, a svoje umelecké predstavy zároveň dokáže aj pretaviť do praktického riešenia.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Vlastne nie. Nebola to láska na prvý pohľad, takže neostala ani žiadna výrazná spomienka napríklad na predstavenie, ktoré som videl v mladšom veku. Našli sme si k sebe cestu až keď som ako architekt začal študovať scénografiu. Moja prvá spomienka je začiatok skúšobného obdobia – L. N. Tolstoj, Živá Mŕtvola, na služobný vchod Malej scény (vtedy VŠMU), na Julku Rázusovú a hercov sediacich v kruhu na javisku počítajúc do desať so zavretými očami.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Vždy nosím svoj skicár do ktorého zapisujem a kreslím to, čo si život praje nosiť v divadle. Takmer vždy nosím v batohu sťahovacie pásky, drobné náradie a lepidlá, keby si bežný život niečo zmyslel.. A určite by ma potešilo nosiť niektorý z plášťov, ktoré Ondrej Zachar navrhol do inscenácie Solaris v Štátnom divadle v Košiciach.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Predstavím si niečo povrchné. Nie preto, že sa krása skrýva za divadlo, ale preto, že sa myšlienka skrýva za veľké slová. Myslím si, že divadlo nemusí byť krásne, aby bolo dobré. Museli by sme si to rozložiť na drobné..

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Na mnohých úrovniach ma divadlo učí a vychováva a to nielen ako diváka a tvorcu, ale ako človeka, ktorý je súčasťou jeho spoločenstva. Nejde o žiadne heuréka – veľké životné lekcie, ale mnoho malých poznaní a podnetov. Kým by som bol bez nich a ako by som dnes videl svet? Neviem na to s určitosťou odpovedať.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

Pravdepodobne by som bol architektom. Mali by sme štúdio JaOnMi CreatureS, ktoré by sa nevenovalo divadlu, filmu, televízii a eventom, ale dizajnu, interiéru a architektúre. Nechcem si to ani predstavovať =).

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Dnes sme sa rozprávali s Táňou Pauhofovou, divákmi obľúbenou, i odbornou verejnosťou oceňovanou divadelnou a filmovou herečkou. Od roku 2007 pôsobí ako členka činohry SND, hosťovala aj v iných slovenských divadlách – napríklad v Divadle Astorka Korzo, taktiež sa pridala do radov pedagogóv VŠMU. Už ako dvanásťročná stála pred kamerou v televíznom seriáli Škriatok. Táňa Pauhofová je známa osobnosť, ktorej nie je ľahostajné dianie okolo nás. Nech sa páči, prinášame dnešný rozhovor :

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Vďaka vzácnej pani Dalme (Špitzerovej), ktorá viedla dramatický krúžok na mojej základnej škole, sa nám podarilo naskúšať a na naozajstnom javisku odpremiérovať rozprávku, mohla som mať asi 9 rokov 🙂 Smerodajný však pre mňa nebol samotný kontakt s “doskami”, ako skôr láskavé vedenie tých, ktorí ma k tým naozajstným doskám priviedli. Očarujúca a inšpiratívna pani Dalma, ktorá nás trpezlivo viedla k hravosti a pokore, a môj drahý Maroško Geišberg, pod ktorého ochrannú, prísnu, ale spravodlivú ruku som sa dostala na VŠMU, bez ktorého by som len ťažko dokázala v tomto síce magickom, ale tiež veľmi náročnom svete divadla fungovať. Postupne mi odhaľoval tajomstvá divadelného kumštu a hlavne – vzorom ma učil, čo znamená pravdivosť a aký je význam úprimnej človečiny – nielen na divadelných doskách. Bez nej sú totiž tie “dosky” iba mŕtvym miestom.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Nosím si chápajúceho pozorovateľa a údiv, ktorý môže viesť k poznaniu, minimálne však spôsobuje záujem. A tú spomínanú pokoru, že aj vďaka divadlu môžeme zažiť niečo, čo nás presahuje. A  vedomie tímovosti.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

Tak mi napadne zmysel. Očarenie. Odovzdanie.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Okrem iného, že všetko môže byť inak, ako si na začiatku myslíme. Že za každými dverami môžu byť ďalšie. Že sa dá skúsiť znova a lepšie. Že to javisku patrí iba na javisko. A že sa netreba brať príliš vážne, aj keď to treba robiť najlepšie ako vieme.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli?

V kníhkupectve, hospici, na patológii, v kuchyni, lese, alebo všelikde inde 🙂

Počas roka 2020 divadlo na Slovensku oslavuje viaceré jedinečné jubileá  – a paradoxne práve v tomto roku nedostalo patričný priestor nielen na svoj bežný chod a prácu, ale ani na oslavy.  Je nám ľúto, že nie je možné odprezentovať čarovný svet divadla v plnej jeho kráse tak, ako si to väčšina umelcov naplánovala. Preto sme sa v TKS rozhodli venovať októbrový cyklus „Známi neznámi (v týchto časoch)“ spomínanej téme.

Hľadali sme intímne výpovede, ako by sa vyznali zo svojho vzťahu k divadlu, tí najpovolanejší… 

Nový týždeň začíname online rozhovorom s Monikou Michnovou, členkou umeleckého súboru SKD v Martine, ktorej meno sa spája s mnohými dramaturgiami v SKD. Možno ani Martinčania však nevedia, že Monikino úsilie a nasadenie je každoročne pretavené do festivalu Dotyky a Spojenia, ktorého kľúčovou osobnosťou Monika Michnová nepochybne je. Aj vďaka jej usilovnej práci si festival zachováva svoju dlhoročnú skvelú úroveň. Nech sa páči, tu je spomínaný rozhovor.

1, Našli by ste v spomienkach svoj prvý kontakt v živote s „doskami, ktoré znamenajú svet“ ?

Keďže som vyrastala v Bratislave, rodičia ma občas zobrali do Slovenského národného divadla alebo do Bratislavského bábkového divadla. Pamätám si, že som ako dieťa bola svetom divadla fascinovaná, no zdalo sa mi úplne nemožné sa doň dostať. Ten pocit, že divadlo je pre mňa niečo nedosiahnuteľné, si pamätám veľmi presne. Druhé očarenie prišlo na strednej škole, keď som videla divadlo Astorka. Z toho vidieť, aké dôležité je, aby deti mali čo najviac možností chodiť do divadla. Môže to v nich prebudiť lásku k umeniu.

2, Je niečo divadelné, čo by ste chceli „nosiť“, alebo „nosíte“ aj v bežnom živote?

Aktuálne nosím na tvári rúško „SKD pozitív“ a v diári mám ceruzku s logom nášho festivalu Dotyky a spojenia.

3, Keď sa povie DIVADELNÁ KRÁSA …?

… môže to vyznieť trochu pateticky☺ a každý si predstaví niečo iné.

4, Akú najdôležitejšiu životnú lekciu ste sa vďaka divadlu naučili?

Pochopila som, že niekedy je dôležité vzdať sa toho najlepšieho nápadu a netrvať na ňom silou mocou. Tým sa riadim aj v bežnom živote.

5, Keby ste neboli súčasťou divadelného sveta, kde by sme Vás našli? 

Myslím, že by som mala ambíciu pracovať v médiách. Napríklad ako editorka. Okrem divadelnej dramaturgie som študovala aj žurnalistiku a prácu novinárov si veľmi vážim a obdivujem ju. Myslím, že by ma na nej bavilo to, čo na práci v divadle – že každý deň je iný a nehrozí vám, že upadnete do stereotypu.